...whatever...

Nous n’avons pas seulement des armes. Mais le diable marche avec nous.

AIF Goes To War - part 8

Dalsi den mal velmi podobny scenar. Obraz prvy, cakanie na letisku. Ciel cesty: Helmand, najnepokojnejsia provincia z celeho Afganistanu, v skratke Hell.

Tentoraz sme nemali Blackhawk ale Chinook, velky dopravny vrtulnik, do ktoreho sa zmesti omnho viac ludi aj nakladu.

Cestou do Girisku, co bolo mesto, ktore sme mali navstivit, sme leteli velmi vysoko, takze bola dost zima.

Cesta trvala dlhsie ako blackhawkom, po ceste sme mali este jednu alebo dve zastavky.

V Girisku bola zakladna len stanovy tabor. Pod palcom to tam maju Briti, takze sme na privitanie nedostali ladovu kolu, ale teply caj. Lepsia volba.

Ujal sa nas nejaky velky sarziak a porozpraval nam, ake je to s miestnym ludom tazke. Vsetko by chceli hned, ale pohnut ani prstom. Prave im pomohli dostavat skolu, ale Afgancom sa stale nieco nepaci. V Helmande totiz treba zacat od piky, kedze tam nic okrem makovych poli nie je.

Ako darcek dostali miestni marnicu, lebo sa stale stazovali na zapach od rozkladajucich sa Talibancov, ktorych nemal kto pochovat.

Po asi hodinovej prednaske mal prist zlaty klinec programu: foot patrol po Girisku.

Akurat ze sef hliadky mal zlu spravu: auta su male, mozu ist len dvaja.

Tym padom nam uplne pokazil naladu. Trvali sme na tom, ze musime ist vsetci, no odpoved bola stale rovnaka: Nejde to.

Major to nakoniec poriesil po svojom: zobral tri lyzicky, zlomil jednej koniec a vraj budeme tahat slamky.

Po chvili si to ale rozmyslel a prisiel s genialnym napadom: kedze dvaja su z Rumunska a jeden zo Slovenska, pojde na hliadku jeden Rumun a jeden Slovak. (hehe). V duchu som sa radoval, aj ked som to navonok velmi neprejavoval, lebo mi to prislo nefer.

Rumun s Rumunkou mali dlhotrvajuci spor o to, kto z nich je dolezitejsi.

Az kym neprisiel kapitan, sef hliadky a nepovedal, ze nakoniec moze ist len jeden.

Kua.

Tomu sa hovori skrt cez rozpocet.

Tak sme vybalili tradicne veci, ako napriklad, ze sme sa trepali cez pol sveta a potom este cez pol Afganistanu, len aby sme skoncili v taboroch a podobne.

Kapitan uznal, ze to je blbe a odisiel.

Po hodine, kedy sme im vypili vsetok caj a zjedli vsetky kolaciky sa vratil znova. Vraj vojaci suhlasia, ze sa budeme trochu tlacit.


Najskor sme mali brifing. Nad velkou a podrobnou mapou nam ukazali, kade presne pojdeme a kde su zakladne oporne body.

Potom sme prebrali scenarios: co robit, ak na nas zautocia rucnymi zbranami, co robit, ak vybuchne mina alebo granat.

V zasade by sa to dalo zhrnut dvoma vetami: Drzte sa svojho majora a robte, co bude robit on. My na vas v tom pripade nebudeme mat vobec cas.

Sice mi v tej chvili napadla otazka, co robit, ak nam zastrelia majora, ale v ramci nezvysovania napatia som ju nepolozil.


Potom sme sa navliekli do brnenia a nasadli do obrnenych transporterov.

Kapitan mal pravdu, tlacili sme sa.

Este dobre, ze som mal prilbu, lebo ked som si oplieskal hlavu asi desiaty raz, tak som to prestal ratat.

Zvlastnostou Helmandu je, ze v celej provincii, niekolkokrat vacsej ako Slovensko, je len jedna asfaltova cesta. Na tu sme sa museli dostat.

Pred nami islo auto prieskumakov, ktori rozhanali ludi a kontrolovali, ci pri ceste nie su IEDs (improvised explosive devices).

Obcas museli pouzit aj nejaku tu autoritativnu zlozku, napriklad hodit jednu svetlicu medzi obzvlast tvrdosijne vyzerajucich chlapikov, ktori nam nechceli uhnut z cesty.

Plati totiz zasada, ze sa nemozno zastavit, konvoj musi byt stale v pohybe.

Prvou zastavkou bola zakladna afganskej armady, kde sme odstavili auta.

Potom sme sa vydali peso do mesta. Opat platilo, ze kto stoji, je terc, preto sme museli stale kracat a aj fotky som robil za chodu. V tej tazkej veste pri 40 stupnoch Celzia. A to obdivujem vojakov, ktori mali na sebe navesane zbrane, municiu, comm gear, batohy etc.

Vacsina Afgancov si nas ani nevsimala, len deti sa na nas znovu lepili. Tieto boli vychovane, nechceli peniaze, len pisacie potreby. Niektori Afganci ale ocividne neboli radi, a dost pred nami zdrhali.

Potom sme vosli do takej ulicky, kam sa zmestil na sirku len jeden clovek. Z oboch stran boli vysoke mury a v strede ulicky, tesne nad zemou, bolo par okienok z podzemnych miestnosti.

Tam vsetci zacali byt nervozni, lebo to miesto malo napisane AMBUSH all over it. Nakoniec sa ale nastastie nic nestalo a na zakladnu sme dorazili v pohode.

Briti nas potom este zabavali historkami o tom, ako ich naposledy, ked mali pdobnu navstevu, prepadol Taliban a z dvojhodinovej prechadzky bolo pat hodin aj s nasadenim niekolkych bojovych jednotiek.

Cesta do Kandaharu bola dlha. Ponahlali sme sa, lebo sme mali stretnutie s vrchnym velitelom RC S, ale osud nam v tomto nebol nakloneny.

Chinook najskor meskal dve hodiny v Girisku. Odviezli sme sa na dalsiu zakladnu, ked pilotom prisla zmena programu a museli sme sa vratit do hlavneho mesta Helmandu. Odtial sme isli este raz do Girisku a este sme na jednej zakladni pol hodinu tankovali.


Domov sme prisli az neskoro v noci.


PS. Na tejto ceste bol s nami zase aj Mike. On sa do Helmandu dalsi tyzden este raz vratil. Naspat uz nie.

posted by: AIF at 23:26 | link | comments (1) |
na ceste

AIF Goes To War - part 7

V ten den sme si konecne aj zalietali. Hned poobede sme odisli na letisko... a cakali sme.

Major vobec neklamal, niekedy je to len o cakani.

Tentoraz to bolo cez tri hodiny.

Sedeli sme na letisku, cakali na vtaka (bird, tak sa hovori helikopteram. A este aj [hi:lo]. Major zatial jedol ryby a stazoval sa, ze v Afganistane ich je zlozite dostat.

Okrem toho tam s nami bol prvy raz aj Mike.

Skratim to: po troch hodinach sme dostali zelenu. Na pristavaciu drahu doroloval Blackhawk a nahnali nas dovnutra. Helikoptery maju omnoho zlozitejsi system pasov ako lietadla, konkretne stvorbodovy a tak sme sa tam s tym potykali. Nakonci je clovek priputany ako husenica, vesta ho tlaci do brucha, takze sa blbo dycha (neskor som zistil, ze staci trochu povolit popruh :-), okolo neho sedia namackani ostatni ludia a medzi nimi je nahadzana batozina a pusky aj ked po nastupeni sa zdalo, ze sa do hilo uz nic ine nezmesti.

A huci to viac ako v lietadle, takze jedina komunikacia bola rukami. (Pobuchat po prilbe a ukazat prstom z okna, asi tak)

Vpredu sedeli dvaja gulometcici, ktori mali kryt nas postup.

Leteli sme do provincie Zabul, kde v meste Kalat sidli rumunsky prapor Karpatski jastrabi.

Leteli sme pomerne nizko nad zemou, takze bolo jasne vidiet, ako to dole vyzera.

Doba kamenna.

Tmavopieskovozlta pustatina, v dialke modre hory, na zemi obcas pas zelene. Domceky z hliny, rovnakej farby ako zem, aj ten najmensi pozemok bol ohradeny velkym murom.

Spekulovali sme, ci je to kvoli obrane, kvoli tomu, aby im neusli kozy alebo tie mury sluzia ako vetrolamy, ale na nic sme aj tak neprisli.

Neskor nam zakazali fotit, lebo blesk sa pouzivat nesmie - aby neprezradil polohu nepriatelovi.

Raz dokonca nas blackhawk prudko zmenil polohu, napikoval to k zemi, zatial co gulometcik to tam cele pokropil.

Co to bolo, to nam nikdy nepovedali.

V Kalate sme pristali priamo na zakladni a chvilu sme diskutovali o tom, ako sa im tam vodi.

Na zakladni velia Rumuni, ale su tam aj Americania.

Vsetci si pochvalovali spolupracu, dokonca Amici zavolali aj jedneho vojaka, ktory sa uci zaklady rumunciny.

Prisiel obrovsky chlapik, Spc. Brown a pozdravil po rumunsky: Salut.

A zahlasil, ze vie aj po slovensky.

Typek mal frajerku z Kosic. Kua tomu sa hovori maly svet.

V najzasranejsej diere z celeho Afganistanu, v provincii Zabul, co je snad najchudobnejsia cast este aj z tych chudobnych, na rumunskej zakladni clovek stretne Americana, ktory hovori: "Ahoj, ako sa mash, ja sa mam velmi dobre. Ja som mal priatelka zo Slovenska, tak viem malo hovorit."

Ked sme vysli, vonku uz bola tma. Velka tma, lebo na rozdiel od Kandaharu, v Kalate platilo pravidlo zatemnenia.

Este nam ukazali zbierku sedemcentimetrovych pavukov, ktore tam chytaju a potom nastal zmatok.

Nejako sme neboli na mieste a nas blackhawk sa uz chystal odletiet.

Neveril som tomu, ale dokazem si dat dvestometrovy sprint aj s prilbou a vestou (ale to ma hnalo dopredu len to, aby som v hanbe nezostal.)

V hilou som potom vydychaval az do Kandaharu.

posted by: AIF at 20:57 | link | comments (3) |
na ceste

AIF Goes To War - part 6

Kedze kandaharsku zakladnu maju oficialne pod palcom Kanadania, hra sa tam hokej. Par tyzdnov pred nami im dokonca doniesli  ukazat Stanley cup.

A na velkom buzerplaci, uprostred zakladne, sme mali jeden vecer kanadsku estradu.

Bola tam country hudba a ina hudba a v prestavkach vojakov bavil stand-up comedian.

To bolo celkom mile, lebo si robil hlavne srandu z Kanady a polovicu vtipov zvysok obecenstva nepochopil.

Ale jeden sa mi pacil:

"Ked pridem domov do Kanady, urcite budem velka hviezda," hovori typek, pohadzuje ofinou a rukou si prechadza cez vlasy.

"Aj vdaka mojmu ucesu, je to lepsie, ako akekolvek tuzidlo," hovori, pohadzuje a prechadza.

"Urcite sa ma budu vsetci pytat, aky sampon pouzivam, na take vlasy," hovori, pohadzuje a prechadza.

"Tak im poviem: Kandahar Shit!"

Ono je tam totiz dost teplo a ked sa clovek spoti, tak sa mu to zmiesa s tym prachom a srackami, co poletuju vo vzduchu a vysledok je naozaj ako tuzidlo.

Zabavna bola aj navsteva kanadskeho premiera: Na hokejovom ihrisku mal postaveny kecpult a rozpraval vlastenecke reci, dokonca vojakom priniesol hokejky a lopticku.

My sme stali za mantinelom a tak sme mali moznost sledovat kanadskych dostojnikov v akcii: stali pri vychodoch a zahanali naspat vojakov, ktorych ich premier nudil. On tam totizto zostal este polhodinu po prejave a mal sa akoze rozpravat s vojakmi, co ich trapi a podobne, akurat ze vacsina z nich chcela ist prec, len blby zostava na obed v Kandahare na slnku uprostred rozzeraveneho buzerplacu. Mali smolu, dostojnici boli neoblomni.

Na druhy den sme navstivili letcov. Holandania, ktori zabezpecuju vzdusnu podporu nam poukazovali F16ky, porozpravali kopu tajnych veci, ktore nie su urcene pre verejnost a dokonca sme sa boli pozerat, ako stihacky startuju (robi to hluk).

S rumunskym typkom, co vsetko fotil, sme dokonca prebehli cez jednu drahu a chceli sme si vyfotit odchadzajucu stihacku z druhej strany. V usiach sme mali stuple a len sme zrazu videli, ako na nas nas vtedajsi escort ako sialeny mava, ze mame ist prec.

Sice sme nevideli ziadnu pricinu, nefotili sme nic tajne, nevliezli sme do ziadneho zakazaneho priestoru, ale escort nam velmi rychlo vysvetlil, preco sme stali na blbom mieste. Vraj su tam este mozno miny.


Aby sme toho adrenalinu nemali malo, zobrali nas do nemocnice.

Tam som sa zalubil do jednej kanadskej vojacky, co tam sprevadzala nejakeho raneneho.

Chvilu sme sa tam personalu motali pod nohami, az kym ich nenapadlo, ze nas spacifikuju.

Tak sme si nasadili na hlavu ciapky, na nos rusky, dali si rukavice, na seba navliekli olovene vesty (kvoli rontgenom) a isli sme sa pozerat na operaciu.

Ukazali nam operacnu salu, v ktorej bol stol. Na stole lezalo nieco prikryte. To bol Afganec, ktoremu crepina z minometneho granatu preletela jednou nohou a dodrbala mu koleno druhej nohy. Tie nohy boli odokryte.

Myslim, ze nechcem byt trafeny crepinou.

Doktor mu to cele rozrezal (kopa krvi), krv odsavala odsavacka a oni mu tam tie crepiny vyberali.

Ale musim sa dobrovolne priznat, ze som do tej rany velmi nepozeral, radsej som sa sustredil na veci vo vitrinkach.

posted by: AIF at 20:32 | link | comments (1) |
na ceste

AIF Goes To War - part 5

Hned v prvy den mali pre nas prichystane prekvapenie. Mali sme vstavat o tretej v noci a zucastnit sa cesty do Kandahar City.

Samotna zakladna sa nachadza asi 20 km od mesta a Kandahar City je ,,bloody hell, probably the second most dangerous place on Earth just after Baghdad"

Mali sme ist vo velmi silno obrnenom konvoji a s majorom sme riesili, aka pozicia je najlepsia.

Mne sa zdalo, ze byt na cele konvoja je najhorsie, pretoze take auto ako prve narazi na minu.

Major tvrdil, ze omnoho horsie je byt druhe alebo tretie auto, pretoze keby on bol insurgent, zameral by sa prave na tie. Tam je vraj vacsia skoda - ak nepriatel zasiahne prve auto, vyradi len to, zatial co po zasahu druheho alebo tretieho  je vacsia sanca, ze to schyta aj niekto dalsi a navyse sa konvoj rozdeli.

Tak som mu uznal, ze to ma nieco do seba. Ale on musi vediet lepsie, bol sedem mesiacov v Bagdade a Falludzi.

Z vyletu do Kandaharu nakoniec nic nebolo, lebo prisiel na navstevu kanadsky premier a vsetka security musela byt k dispozicii jemu.

Aspon sme mali v noci ochranku, lebo celu VIP budovu strazili kanadski secret service, ktori sa do jedneho vyznacovali bradou. Asi to maju predpisane ako sucast uniformy.

Aby nam nebolo luto, isli sme navstivit zakladnu afganskej armady. Dozvedeli sme sa zabavne historky, ze vsetci afganski vojaci chcu M-16ky, pretoze pozeraju americke filmy a chcu vyzerat kuuuul ako Schwarzenegger, Rambo a pod.

Okrem toho kopa z nich je kratkozrakych, ale odmietaju nosit okuliare, lebo by utrpela ich muzska jesitnost. Radsej namiesto toho netrafia terc.

A spociatku ich museli pri bojoch krotit, lebo namiesto brifingu, ktori mavaju normalni vojaci pred akciou, Afganci hned po vyhlaseni poplachu naskakali do aut, nasadili slnecne okuliare, pustili na plne gule hudbu a mavajuc puskami vyrazili hned do terenu.

Po ceste naspat sme sa zastavili v starej ruskej dedine, par bytoviek a skola, ktore Sovieti postavili pre vtedajsi letistny personal.

Uprostred tej kopy prachu sa tycili rozstrielane a polozborene budovy, na zemi kopa odpadkov a ticho.

Potom sa objavilo prve dieta.

Ako prizrak.

Najskor ostychave, no prislo k nam.

"Mista, mista, pikca, pikca," zacalo drankat fotografiu  a naramne sa mu pacila jeho vlastna podobizen.

Lenze prichod dvoch vojenskych aut nezostal dlho bez odozvy.

Po prvom dietati prislo druhe, tretie, desiate, patdesiate.

Spociatku sa dalo krasne fotit, no cim dalej to bolo obtiaznejsie.

Decka sa tlacili, len aby boli na fotke, bili sa medzi sebou, sapali sa po fotaku a po mne, nepostali ani chvilu na jednom mieste.

Vzdy, ked som si vyhliadol nejaku obet a namieril na nu fotak, v momente ze jedneho bolo desat a vsetci chceli byt v zabere.

A zacali byt drzi. Namiesto fotiek zacali vypytovat peniaze. Vidno, ze po anglicky uz vedia dostatocne.

"Mista, give me money. I sick I need medicine. Give me money," rozdrapovali sa.

Nechali sme ich tak a isli sme na pokec s riaditelom skoly.

Este sme ale nestihli ani len dopit caj a do riaditelne vbehol major.

"Poplach! Padame, rychlo sa podakujte a ideme prec, vonku je krizova situacia!"

Ako vysvitlo, tych patdesiat plus detisiek vyuzilo situaciu, ze major zostal vonku sam.

Najskor sa pokusili auto prevratit, este stastie, ze to bolo tazke SUV.

Ked to nevyslo, par z nich sa snazilo vypustit pneumatiky a dalsi zacali do okien hadzat kamene.

Ked major nastupil a chcel s autom poodist, vyuzili centralne uzamykanie a otvorili vsetky dvere a snazili sa nam ukradnut batozinu.

Major vyzeral dost vyplasene, na marinaka. Aspon sme si z neho mohli utahovat cely zvysok pobytu.

"Keby to aspon boli dospeli, to po nich clovek streli a je pokoj. Ale co s detmi?" hovoril cely zniceny.

posted by: AIF at 22:46 | link | comments (3) |
na ceste

AIF Goes To War - part 4

Lietat vojenskymi lietadlami ma nieco do seba. Napriklad clovek nemusi ist cez security check, lebo aj tak maju vsetci kopu zbrani. Jedine, co do lietadla nesmie v prirucnej batozine, su granaty.

V Kabule sme sa dlho nezohriali, v podstate o par hodin sme hned leteli do Kandaharu. Vojensky check-in spociva v tom, ze clovek hodi svoj ruksak na obrovsku kopu, oblecie sa do vesty a helmy, podpise sa do zoznamu a vyplni svoju krvnu skupinu (co som nemal ani len ponatia, aku mam ja)

Potom sa caka, kedze vojenske lietadla nemaju pevny cas odletu. Ako nam hned na zaciatku vysvetlil major: ,,najcastejsia cinnost, s ktorou sa stretnete, je cakanie. Tu sa bud na nieco caka, alebo sa naopak treba strasne rychlo ponahlat."

Tak sme cakali. Hodinu. Dve. Dve a pol.

Potom prisiel chlapik s vlajockami, ktory nas odviedol do herkulesa.

Vo vojenskom lietadle sa sedi po bokoch, na sedackach, ktore tvori hlinikova konstrukcia, na ktorej je natiahnuty nejaky tvrdeny igelit s dierami, pripadne na niektorych miestach latkove popruhy.

Do ucha si treba dat zatky a to tak, ze naozaj, lebo to fakt poriadne huci a lietat bez usnych stuplov je zakazane.

Ked su vsetci nastupeni, do celeho zvysku priestoru sa nahadze naklad. Potom vsetci spia alebo pocuvaju ipody.

Pri jednej z dalsich ciest som bol dokonca nuteny pouzit wc. To funguje tak, ze clovek prelezie cez ostatnych vojakov a nahadzane ruksaky, pride k zachodu, ktory len tak vycnieva zo steny, zavola na stewarda, ten ho obkruti celtou, aby nebolo nic vidiet a uz to ide :-)

Aj samotny let je zaujimavy. Kedze lietadla by boli pri starte a pristavani lahkym tercom, naberanie vysky je takmer skokove. Na rozdiel od beznych aeroliniek, ktore stupaju postupne, vojenske sa snazia dostat co najvyssie za co najkratsi cas, takze to nie je nic pre ludi, co neradi lietaju.

Kandahar je na prvy pohlad pustatina. Aj na druhy.

Prva vec, ktora cloveku udrie do nosa, je zapach. Smrdi to ako obrovska stoka, co samozrejme je aj skutocnou pricinou zapachu. Druhou vecou je prach, strasne jemny a hnusny prach,ktory sa hned dostane vsade, takze po zvysok pobytu sme vsetci chodili potiahnuti jemnou vrstvou prachu.

Ubytovali nas vo VIP kasarnach, takze v tomto ohlade sa naozaj nebolo na co stazovat.

Kandaharska zakladna je povodne americka, takze na rozdiel od Kabulu sa tu platilo greenbackmi (chvalabohu, eura som si nebral), vsetky zariadenia boli americke a t j aj elektricke zasuvky (bohuzial, redukciu som si nebral.)

Kedze je americka, jazdi sa vpravo, ale vacsinu aut dodali Briti, takze volanty su tiez vpravo. Ale to je jedno, lebo aj tak sa nejazdi rychlejsie ako dvadsiatkou.

Americke boli aj DFACs (dining facilities, Amici miluju skratky). Jedlo: na vyber asi 10 hlavnych jedal, okrem toho kopa alternativnych, prilohy na vsetky sposoby, napoje kazdemu podla gusta, no skratka lepsie sa clovek nenaje ani v pathviezdickovom hoteli. Najma ak uvazime, ze velkost porcii si kazdy urcoval sam.

A robili skvele hamburgery. (To, co sa robi v mekacoch a inych fastfoodoch nie su hamburgery).

Zatial to vyzera, ze byt vo vojne, je cool, ze? Nie je.

Ale este predtym: Okrem toho je na kandaharskej zakladni niekolko obchodov, kaviarni, masazny salon, skvelo vybavena posilnovna a dom zabavy.

Tam sme chodili hravat po nociach pingpong.

Okrem toho sa tam dali hrat pocitacove hry na obrovskych obrazovkach, bolo tam kino, dvdpozicovna, pozicovna knih, niekolko biliardovych stolov a diskoteka.

Diskoteka je zabavna, lebo vsade na zakladni plati, ze kazdy so sebou musi nosit svoje zbrane: takze sa tancuje s pistolou na stehne a M-16 na chrbte :-)

Sice je to vsetko fajn, ale toto plati len pre Kandahar - zakladne v poli su omnoho blizsie stanovym taborom, kde vela rozptylenia nie je, takze ak sa prave nebojuje, Operation Enduring Freedom sa meni na Operation Enduring Boredom.

posted by: AIF at 00:16 | link | comments (9) |
na ceste

AIF Goes To War - part 3

Po vychode z letistnej haly som si vytiahol papier s instrukciami.

"Po vychode z letistnej haly prejdes kusok cesty, vlavo je parkovisko. Na parkovisku bude cakat vojensky konvoj, ktory ta odvezie na zakladnu ISAF."

Tak som teda presiel kusok cesty a zabocil vlavo na parkovisko.

Ziadny konvoj tam samozrejme nebol. Zato tam bolo dost divne vyzerajucich Afgancov, ktori

a) chceli mi ponuknut svoje sluzby ako taxikari
b) chceli mi ponuknut svoje sluzby ako tlmocnici
c) chceli odo mna peniaze

tych za c bolo samozrejme najviac.

Obisiel som vsetky auta a pytal sa, ci nahodou nie su z ISAF. Nikto nebol.

Chvilku som tam stepoval, utekal pred Afgancami a potom sa rozhodol zavolat mojej contact person.

"Zdravim, tak uz som priletel, postupoval som podla instrukcii, ale ziadny konvoj na mna necaka."
"To nie je mozne, konvoj tam urcite je, len sa lepsie pozri"
"Nic, co by ani zdaleka pripominalo vojensky konvoj tu nie je, som na spravnom mieste?"
"to ja neviem, v zivote som v kabule na civilnom letisku nebol, ale konvoj tam urcite je. Hlavne sa poponahlaj, lebo o chvilu ma naplanovany odchod."
"Nic tu nie je."
"Musi tam byt, kazdopadne iny sposob, ako sa dostat na zakladnu nie je, kedze sme za teba zodpovedni, neradim ti pokusat sa ist sam cez mesto, konvoj tam musi byt."

Po plodnej konverzacii, ked sme na seba museli kricat, lebo afganska siet nie je ziadny orange a stale vypadava, navyse moj kontakt mal americke cislo, som zostal sam na tom parkovisku a bez konvoja.

Nejaki Afganci mi radili vyjst z arealu letiska, ze tam je este jedno parkovisko. To sa mi ale velmi nechcelo.

Nakoniec som zbadal nejakych belochov a zamieril som k nim. Mali obrneny dzip, nepriestrelne vesty a vyzerali nasrato.

To boli zoldaci (alias private military contractors alias DynCorp, ako som sa neskor dozvedel)

Zdoveril som sa im so svojim problemom, potvrdili mi, ze ziadny konvoj tu nie je a ze som teda dost v srackach.

Musel som vyzerat dost zufalo, pretoze sa asi ulutostili a povedali, ze ma na zakladnu odvezu.

Najskor ma ale prehladali, ci nemam zbrane, potom mi prehladali celu batozinu, poskladal som si vestu, nasadil helmu a isli sme.

Typci este zavolali mojmu kontaktu, ze sa o mna postaraju, premiestnili zo pat M-16 zo zadneho sedadla, nastupil som a vyrazili sme do skutocneho Afganistanu.

Po ceste sme presli cez zopar checkpointov, co bolo celkom zabavne. Frank ale dodrzal slovo a vyhodil ma na zakladni ISAF presne tam, kde som potreboval.

Ako sa ukazalo, konvoj tam naozaj nebol, pretoze sa nieco posralo a oni si mysleli, ze tam mam byt az o dve hodiny neskor.

Na zakladni som konecne navstivil wc, pockal na Rumuna a Rumunku, ktori mi mali robit spolocnost po zvysok pobytu, zoznamil sa s mojimi escorts, konecne sa napil vody, poprechadzal sa po kabulskej zakladni a bol som happy.

Nasim hlavnym sprievodcom bol americky major z USMC, co vzhladom na to, ze vsetci marinaci su v Iraku a v Afganistane je ich pat a pol a vzhladom na moju slabost pre USMC bola skvela zhoda okolnosti.

Mimochodom, nas major je byvalym olympionikom v greckorimskom zapaseni a na najblizsich MS ma byt trenerom americkej vypravy. Sympaticky chlapik, hned mi padol do oka, lebo vyzera uplne presne ako prototyp marinaka. (Why did you join the Marines? Because they're the best. Why to opt for less?)

Yeah, I love the corps.

*********************************************

pokracovanie nabuduce: Kandahar

posted by: AIF at 18:32 | link | comments (2) |
na ceste

RIP

prave som sa dozvedel, ze zabili jedneho z nasich sprievodcov v Afg, skveleho chalana, velmi pohodoveho cloveka.

:-(

Rest in peace, Mike, you'll not be forgotten.

posted by: AIF at 09:04 | link | comments (3) |

AIF Goes To War - part 2

Ze to nebude jednoducha cesta, som pochopil uz pri vybavovani letenky. Pozyvajuca strana sa tento raz rozhodla, ze bude za skrblika a nevybavila nic.

Vsetky lety do Kabulu, ktore som nasiel, stali cez 80-tisic. Kedze moj rozpocet bol cca 1000 eur na vsetko, musel som hladat alternativne sposoby.

Napriklad afgansku letecku spolocnost Ariana. To s letom s Emirates do Dubaja davalo prijemnych 700 eur.

Zaroven som si musel najst nepriestrelnu vestu a prilbu, kedze pozyvajuca strana nezabezpecila ani to, napriek tomu, ze mala k dispozicii plne sklady US military ;-)

citujem: "I know it could be uncomfortable but these are the drawbacks of going to the war zone"

Ako pozorni citatelia tohto blogu vedia, v tom case som sa nachadzal v Holandsku, tak som vsetky veci ohladom vystroja a leteniek musel vybavovat cez fon.

A ze ich bolo.

Napriklad moja draha vysielajuca institucia mi nemohla zabezpecit let s Arianou, pretoze u tej sa v nasich koncinach daju kupit listky len cez internet a to sa neda zaratat do uctovnictva.

Takze nasledovala varianta dva: let VIE - Moskva - Baku - Kabul. Dokopy devat hodin v lietadle a s cakanim na letiskach krasnych 24 hodin. Zodpovedajucu matematicku operaciu predpokladam kazdy zvladne aj sam.

Postreh prvy: Seremetevo 2 NEVER MORE.

Seremetevo je prijebane letisko, jedno z najhorsich. Obsrate hajzle, ktore pravdepodobne cistili naposledy za V. I. Lenina, malo sedaciek, takze po celom terminali sa povalovala kaukazska a azijska cvarga pasazieri, vsetko drahe, ze az. Okrem toho je cely terminal maly, takze ak clovek caka na lietadlo cca 6 hodin, dost sa nudi.

Yo a v lietadlach aeroflotu davaju ako jedlo okrem ineho kusok tvrdeho cierneho chleba.

Vzrusujuce to zacalo byt, az ked som prisiel k mojej gate a prechadzal cez kontrolu.

Sekuritacka si podozrivo dlho prezerala na monitore obsah mojho batohu a potom mi ho kazala otvorit.

Sto eto? Tomu hovorim zdvorilost letistneho personalu.

Ono eto boli pancierove platy z mojej vesty. Kedze vesta aj s prilbou maju dokopy asi 20 kg a limit batoziny je  20 kg, vybral som pancierove platy z vesty, dal ich do prirucnej batoziny a tesil sa, ako som so vsetkymi vybabral.

Eto bronnyj zilet, vyuzil som nadobudnute znalosti rustiny. Ze vesta sa povie zilet som zistil v lietadle aeroflotu, kde bolo napisane, ze mam pod sedadlom spasitelnoj zilet, z coho som usudil, ze to bude vesta.

Nikde sice nie je napisane, ze do lietadla nesmu kusy zeleza, ale tete sa to nepacilo.

Otkrojte! akoze to mam otvorit. Pre neznalych - platy, okrem toho, ze su vlozene do vesty, su vlozene este do specialnych vloziek, aby neprederavili latku vesty.

Kedze so sekuritakmi na letisku sa nezartuje, vytiahol som platy. Su to zelene kusy zeleza, na ktorych su ciernym sprejom cez sablonu nastriekane parametre a vyzera to strasne vojensky.

No. O minutu som uz bol mimo kontroliska a okolo mna stalo zo pat sekuritakov, policajtov a jeden vojak.

A uz to zacalo: Otkuda vy, pocemu u vas zilet, sto chocete delat, pocemu vy idjote v afganistan, vy vojannyj etc etc.

Na moju otazku po anglijsky govorite? som dostal zapornu odpoved, tak som sa zase musel prekonavat v rustine.

Nakoniec ma pustili. Sice chceli vidiet nejake doklady a papiere, ktore som nemal, ale nakoniec sa na to vykaslali.

Do Baku som priletel dost vycerpany. S tym, ze ma caka dalsich vyse sest hodin cakania.

S letiskom v Baku mam svoje skusenosti, tak som sa pekne postavil do radu na prehliadku, ze si potom kupim tranzitne viza.

Akurat, ze tak tranzit v Baku nefunguje.

Colnicka ma poslala k chlapikovi, ktory mi zavolal "tranzitnu sluzbu". Vyzdvihol ma nejaky mladik, strasne ma zdrbal za to, ze som si bol po batoh a kazal mi ho hodit na zem. Potom ma vzal do tranzitnej haly. Vypytal si pas a letenku, ze sa na to musi pozriet. Dal som mu ich k nahliadnutiu a chlapik mi hovori, ze si mam dat kavu. Kym som sa stihol opytat ze preco, zmizol.

Bol som sam, nevyspaty na letisku v Baku, moj batoh lezal na zemi o poschodie nizsie, kam sa uz nedalo dostat a uplne neznamy chlapik, ktoremu by som inak nedal postrazit ani koleso z bicykla niekam zmizol aj s mojim pasom a letenkami.

A bol prec.

Asi po dvoch hodinach (za ten cas som schudol kilo a zosediveli mi vlasy) sa vratil a s usmevom mi dal pas, boarding pass a ustrizok od batoziny.

Sprepitne som mu nedal, lebo to bol hajzel a dopredu mi nepovedal, co bude robit a nechal ma tam bat sa. (Ked som isiel naspat, padol som do ruk inemu hajzlovi, ktory si na drzovku vypytal desat dolarov a az potom mi odovzdal doklady. Azerfuckingbajdzan)

Potom som este par hodin pozeral charlieho chaplina (aspon ze to) a nastal zadrhel cislo dva.

Sekuritacka si podozrivo dlho prezerala na monitore obsah mojho batohu a potom mi ho kazala otvorit.

Sto eto? Tomu hovorim zdvorilost letistneho personalu.

etc, situacia z moskvy sa opakovala. Nakoniec som vsetko vysvetlil aj tu a mohol som si konecne sadnut do lietadla do Kabulu.

Azerbajdzanske aerolinky su dost bohate, takze co som s nimi letel doteraz, boli vsetko moderne airbusy.

Teraz nas vsak autobus odviezol niekam na koniec letiska a nastupili sme do nejakeho Tupoleva,

Myslim, ze to lietadlo lietalo este v casoch, ked bratia Wrightovci ani netusili, cim sa preslavia.

To, ze vnutri vsetko smrdelo, by mi ani nevadilo. Sedacky mali neurcitu farbu, na niektorych miestach mali diery v caluneni a prirucna batozina sa vkladala pod ne, pretoze tie horne uloziska boli mierne nefunkcne. Na niektorych sedadlach sa ani nedalo sediet, kedze boli kadejako divne naklonene. Aj to mojho suseda, takze celu cestu sa sklzaval ku mne.

Nakoniec som stastne doletel.

Letisko v Kabule je prave v procese prestavby, takze vo vzduchu sa vznasa cementovy prach, vsade su diery, clovek musi prekracovat stavbarov a podobne prijemnosti. Vyplnil som imigracne formulare, vyzdvihol si batozinu (lezala niekde na zemi, kedze tam nemaju tie pasy a najskor som ju nespoznal, lebo vdaka cementu zmenila farbu na sivu) a vysiel von.

Afganistan!

**********************************************

nabuduce:

ako tomu este nebol koniec

posted by: AIF at 00:10 | link | comments (2) |
na ceste

Template by motime.com  &  AIF  |   image credit: www.havanaclub.cz