...whatever...

Nous n’avons pas seulement des armes. Mais le diable marche avec nous.

Dzamahirija-fotky

Tak som sa konecne dokopal k tomu, aby som vybral nejake fotoze.

Takze voila: Libya

posted by: AIF at 11:47 | link | comments (2) |
na ceste

Dobra reklama je na nezaplatenie

Prave som si so zaujmom pozrel na TA3 reklamu na novy rocnik Miss Tuning.

Okrem toho, ze sa tam predvadzali babenky v bikinkach a pekne auto, hlas v pozadi vyzyval zaujemkyne, aby sa prihlasili do tohtorocnej sutaze.

Na spodnej strane pocas celej reklamy svietila mailova adresa, na ktoru treba posielat prihlasky.


info@misstunig.sk


Pre tych nepozornejsich: precitajte si este raz tu cast za zavinacom.

Som zvedavy, kolko ludi sa im tam prihlasi. A este by ma zaujimalo, kolko penazi dostala ta reklamna agentura za tak sfusovany job.

posted by: AIF at 23:12 | link | comments (5) |
drobnuostky

Bulvarny clanok o Angeline Jolie

Agentura Reuters je posadnuta Angelinou Jolie.

Toto su titulky za posledne mesiace. Uz len cakam, kedy nas zacnu informovat o tom, ze AJ si vycistila zuby.
(tucne pismo done by me)


24.11. Brad Pitt, Jolie make surprise trip to Vietnam

25.11. Brad Pitt, Angelina Jolie visit Vietnam orphans

27.12. Jolie, Pitt spend Christmas with Colombia refugees

08.01. Jolie enters debate on Madonna's adoption

17.01. Jolie, Pitt move to New Orleans - report

03.03. Angelina Jolie applies to adopt Vietnamese orphan

14.03. Jolie could complete Vietnam adoption in April

14.03. Jolie prepares to arrive in Vietnam

14.03. Jolie prepares to arrive in Vietnam (Updates with Jolie expected to arrive in Vietnam Thursday

14.03. Jolie arrives in Vietnam to adopt child

15.03. Actress Jolie in Vietnam to adopt child

15.03. Jolie adopts Vietnamese boy

16.03. Movie star Jolie hugged, played with adopted son

16.03. UPDATE Movie star Jolie hugs, plays with adopted son

17.03. Jolie stays in Vietnam

19.03. Jolie in Hanoi to finish adoption

21.03. Jolie's adopted boys play in Hanoi

21.03. Jolie leaves Hanoi with adopted Vietnamese son


Ale inak nemam nic proti Angeline ani proti Reuters

posted by: AIF at 13:57 | link | comments (1) |
whatsofuckingever

7. Dzamahirija - Odyssea

Este skor, ako sa dostanem k spiatocnej ceste, drobny postreh:

O tom, aky maju Libyjcania vztah k casu, svedci nasledujuca prihoda.

Bolo asi pol siestej a ja som potreboval nieco poriesit s jednym Libyjcanom. Ako typicky Libyjcan kategoria a (to su ti, co vyzeraju zaneprazdneni, kategoria B ani nepredstiera, ze nieco robi, ale vysledok je rovnaky) stale hovoril do mobilu a vybavoval kopu veci (aby som mu nekrivdil, fakt toho mal vela, bez ironie).

Povedal som mu, co potrebujem, bol som dostatocne neodbytny az privolil. Pozrel sa na hodinky a zahlasil:

"O pol piatej som mal mat dolezite stretnutie, takze mas stvrthodinu, aby sme vybavili, co potrebujes."

koniec scenky

Na cestu domov som sa pravdupovediac uz tesil, lebo Tripolis som v ramci moznosti pobehal a moznosti riesit nieco ine neboli.

Polovica Argentincanov odisla uz den predtym. Strasne sme sa zabavali s tym co zostal, na tom, ako su nastvani, lebo po docestovani sa im stratila batozina.

Prisiel den D.

Sofer netrpezlivo cakal vo vestibule a ja s nim, lebo pana X nebolo.

Mal mat stretnutie s nejakym vyznamnym Libyjcanom v hoteli, lenze ten ho zobral do mesta a stale sa nevracali.

Sofer uz zacinal byt nervozny, co bolo zle znamenie, lebo Libyjcania maju vacsinou v pazi.

Pana X sme sa napokon dockali a napriek tripoliskym zapcham sme sa dostali na letisko vcas.

Tam nas cakala prva komplikacia.

Arabka na check-ine nam dala palubne vstupenky (boarding passy) len do Rima a nie az do Viedne. Vraj to nevie a asi to ani nejde.

Do Rima sme prileteli s kratkym meskanim.

Sprintom sme sa dostali z priletoveho terminala k odletovemu a ...


"pip pip pip"

Pri prechode cez ten blby ram mi to zacalo pipat. Lenze to som nebol ja, ale nejaka pani, co sa jej v procese prehladky stratil kabat a ona sa vracala.

Talianovi nevysvetlis.

Vyzut, vyprazdnit vrecka, vsetko odlozit.

Cas nasho odletu sa blizil, pretoze na cely prestup sme mali len hodinu.

Presiel som.

"Vas boarding pass, prosim," hovori Talian.

Snazil som sa mu vysvetlit, ze mame electronic ticket a ze nam boarding passy v Tripolise nedali, ale Talianovi nevysvetlis.

Prisli sme na informacie, kde nam vystavili doklad o tom, ze mame letenky.

Do odletu bola polhodina.

A pri bezpecnostnych kontrolach sa medzitym nahromadil rad na hodinu.

Tak sme sa drzo predbehli, tentoraz bez pipania preleteli branou a sprintom bezali k transfer desku. Najblizsi bol samozrejme na opacnom konci letiska.

Dobehli sme tam patnast minut pred odletom.

"Bohuzial, musim vam dat letenky az na vecerny let, lebo tento uz nestihate," schladil nase nadsenie mladik za pultom. Presvedcit sa nedal.

"Uz by sme vam nestihli nalozit batozinu a okrem toho, lietadlo vam leti z opacnej strany, takze by ste to mozno ani nestihli."


Uz som spominal, ze nenavidim Fiumicino? Namiesto plynulej cesty domov nas cakalo dalsich pat hodin na tomto prijebanom letisku.

Aspon sme sa vydychali, zavolali domov zmenu planu a rozmyslali co dalej.

"Dal by som si panaka," vyhlasil som. Na Slovensku vobec nepijem, ale v zahranici hej a kedze v Libyi je prohibicia, tak mi Rim pripadal ako dobre miesto na dodrzanie tradicie. Navyse som bol dost nasraty, ze sa nedostanem domov popoludni, ale az v noci a nestihnem si oprat veci.

Pan X je vsak velmi sporovlivy pan a aj v Libyi nakupil kopu veci, ktore mozno ani nepotreboval, ale boli hovadsky lacne.

A tak dostal napad. Naco platit tazke love za dva panaky?

Nachvilu odbehol a ked sa vratil, niesol flasu patnastrocnej single malt Dalwhinnie.

Tych pat hodin cakania ubehlo ako voda a Dalwhinnie sa minula, ako keby to bola voda.

Lastovicku by som asi vtedy neurobil, ale bol som aspon schopny budit dojem normalneho cloveka.

Zato pan X ked sa postavil, tak hned drbol na zem. A niekolkokrat.

Zacal sa boarding nasho letu.

Pana X, omotaneho okolo mojej ruky som doviedol ku gate a posadil na lavicku.

Ked zacali pustat dovnutra, snazil som sa ho zase postavit. Kedze pan X ma vyse sto kil, samozrejme mi padol na zem. Opakovane.

Nastupili sme do autobusu, ktory uz odchadza k lietadlu.

A nic.

Potom prisla tetuska letuska a pan securitak.

"Vy ste s tym panom?" hned na mna.

Pripustil som, ze hej.

"Tak si ho odvedte, kapitan si ho nezela na palube, tymto letom nemozete odist."

To uz zo mna vyprchali aj posledne zvysky alkoholu a snazil som sa ich ukecat,

"Neblbnite, vidite, on je uz starsi pan, on je unaveny, rano sme skoro vstavali a cely den sme na ceste, dal si jeden poharik a trochu ho to zmohlo, nebojte, on bude spat celu cestu a nebude ziadny problem"

tetuska letuska sa obmakcit nedala. Naopak pritvrdila: "Mam na vas zavolat policiu?"

Urobil som posledny pokus s unavou, na co sa pan X postavil, zavravoral, povedal "oughleaoghlueaughlo" a drbol na zem.

Sklopil som usi, povedal OK a vyvliekol ho z autobusu.

Povedali nam, ze si mame ist zobrat batozinu. Taliani si nas prehadzovali ako horuci zemiak. Obehal som asi pat miest, pricom z kazdeho nas poslali na ine, pokial mozno, co najdalej. Cely ten cas som pana X, ktory nevladal stat, musel podopierajuc tahat so sebou. Okrem toho svoju i jeho prirucnu batozinu. On mal vo svojej aj par kil duty free nakupov.

Pri kazdej prepazke som musel trapne vysvetlovat: We were not allowed to board our plane, because here my friend is socially tired, you know, too much whisky and we were told you can help us with our problem don't you know, where's our luggage? etc etc.

Nakoniec nas uistili, ze luggage predsa len odletela a caka nas vo Viedni.

Pan X sa ku koncu zacal preberat a vzdy, ked som sa nieco snazil riesit, tak sa dotackal k pultiku a zacal hulakat, ze s nimi uz nikdy nepoleti: "Aaaaaj will nevrrrr flajt hik hik wid juegeeen hik"

Noc sme nakoniec stravili na tych prijebanych kovovych stolickach. Nenavidim Fiumicino. Pan X navyse zaspal hned a ja som tam mrzol a daval pozor na veci.

Rano som musel vybavit nahradne letenky. Nastastie boli v rannom lete volne miesta.

Sadli sme si na nase miesta, lietadlo uz malo odletiet... a prisla za nami letuska.


Chvilu pozerala na nas, chvilu na papier, co mala v ruke...

"Pani, mohli by ste..."

V tom momente som silno zacal uvazovat nad karierou unoscu a nasilnika na letuskach.

"..si presadnut dozadu, aby bolo lietadlo lepsie vyvazene?"

Nikdy som nevidel Schwechat radsej ako v to rano.

Batozina samozrejme neprisla. Chlapik vo viedenskych stratach batoziny aj vedel preco.

AIF: "Ale v Rime nam povedali, ze urcite nasa batozina odisla a ze tu na nas pocka"

typek: "Jaaaj, ale oni vas odrbali, sa vas chceli zbavit, tak vam to povedali."

Grazie Alitalia, grazie.

Batozina mi dosla az dalsi den rano a to som bol este ten lucky one, lebo panovi X nie.


Ked som otvoril potom doma kufor, nasiel som tam zvonec a to je libyjskemu putovaniu koniec.

posted by: AIF at 23:19 | link | comments (3) |
na ceste

6. Dzamahirija - Sokujuce odhalenie

Dalsi den nas vzali do Leptis Magna, najvacsieho zachovaleho rimskeho mesta na svete. Bolo to uzasne, ziadny dalsi komentar netreba. A najlepsie bolo, ze to bolo takmer prazdne, lebo turisti velmi do Libye nechodia.

V predposledny den sme sa mali stretnut so zvyskom vypravy, ktory prezil cely  tyzden v zaprasenej Sebhe a len na posledne dni sa dotrepal do Tripolisu.

Mali sme sa totiz spolocne stretnut s chlapikom, velkym zvieratom v Institute pre vyskum Zelenej knihy etc, ktory zodpoveda za zahranicne vztahy.

Libya ako dzamahirija totiz velmi neuznava tradicnu diplomaciu a ceni si skor ludovu diplomaciu. To akoze my sme boli vyslanci Slovenska.  Klasicka diplomacia ma dokonca take postavenie, ze na ministerstve zahranicnych veci nemaju ziadnu ustalenu strukturu a veci robia ad hoc. Rokovat s nimi oficialne je preto uzasna zabava, lebo clovek nikdy nevie, kto ma co na starosti.

To bola kratka odbocka, spat k sokujucim udalostiam.

Dopravili sme sa do druheho hotela, kde na nas cakal pan Y a pani P. Pan Y bol po opici, tak sa rozhodol na stretnutie neist. (Pan B. sa v Libyi vyzna a napriek tomu, ze je tam prohibicia, tak zabezpecil kopu alkoholu - mna nezavolali, lebo ja som bol persona non grata a len trpena v celej delegacii)

Zato pani P.  bola velmi komunikativna. Zacala sa vypytovat na moju pracu, ze oni sa v Sebhe zucastnili na dolezitej konferencii a aky strasny obrovsky vyznam to ma pre Slovensko. Zaklincovala to tym, ze ci uz viem, co budem z tej libyjskej cesty robit.

"Ale ja uz som urobil aj poslal," zmrazil som ju. Doslova. Pani P. padla sanka a chvilu sa nezmohla na slovo.

"A co ste urobili prosimvas aksasmiemspytat?" spytala sa zamrznuto.

"O tom, ako to tu vyzera", velmi sa mi nechcelo s nou bavit o takych veciach.

"No dobre. No fajn. Ale je vam jasne, aku dolezitu vec sme tu my riesili? O tom nic neurobite?" skusala. "Viete, ze ja som poradkyna premiera."

"Nie, o tom neurobim asi nic. Nepovazujem to za zaujimave."  Potom sa so mnou uz nebavila.

Teda aspon chvilu. Na ceste za tym zverom v aute sa na mna predsa len este raz obratila.

P: "Uz viete, co sa ho chcete spytat?"

AIF: "Pani, ja som sa pred 10 minutami dozvedel, ze ideme konkretne za tymto typkom a co je zac. Budem improvizovat, ak bude treba."

P: "Dufam ze sa viete spravat. Hlavne nech vam ani len nenapadne kritizovat ten ich system. Oni su na to haklivi a my mame rozrobeny velky projekt, tak ho neznicte. Mali by ste zacat hovorit ako prvi a pochvalit im to."

Tak tym dosiahla to, ze sanka spadla mne a zamrzol som ja.

Pan velky zver nas prijal a dokonca nas nenechal ani cakat!

A hned sa obratil na pani P ze by mu mohla povedat, ako sa jej paci.

Pani P zahabkala a povedala, ze mu to mam povedat ja prvy.

Tak som sa slusne pozdravil, povedal som par diplomatickych kecov, pochvalit som ich nepochvalil ale ani som ich nekritizoval, eln tak vseobecne som podakoval za pozvanie.

Pan X povedal: "Ja sa pripajam".

A potom pan zver a pani P zacali riesit svoj velky biznis.

A sanka mi spadla znovu.

Pani P je predstavitelkou nemenovanej slovenskej vedeckej institucie. A od Libye chce, aby na Slovensku otvorila pobocku Centra pre studium Zelenej knihy!

Ak som to spravne pochopil, tak pani P si to predstavuje tak, ze Libyjcania si otvoria centrum a ona bude moct chodit na sluzobky do Libye kazdu chvilu, pripadne jej z toho nieco kvapne.

Pan zver jej vsak zrusil usmev na tvari.

"Prepacte, ale nemame dobru skusenost s tym, ked otvorime nezavislu pobocku. Ludia to totiz vnimaju ako nas pokus o propagandu. Navyse my nechceme, aby to bolo len tak. My mame zaujem o vaznu vedecku socioekonomicku spolupracu. Chceme, aby to centrum bolo pod zastitou vasej vedeckej organizacie, chceme, aby nase skusenosti z dzamahirije boli podrobene vedeckemu skumaniu. Sme otvoreni kritike, lebo inak sa nemozeme zlepsovat."

Pani P sa zacala hniezdit a hoci dovtedy hovorila lamanou anglictinou, radsej presedlala na sluzby tlmocnika. Prave pochopila, ze jej sluzobky v Libyi sa zacinaju vzdalovat.

"Skusim im dohodit Skrutku slovensku," hodila do plena. "Ze by to urobili pod ich zastitou. Markus bude len rad, ze mu nieco kvapne," dodala a hned plan predstavila zverovi s tym, ze musi este nieco vyrokovat a potom sa ozve.

Dohodli este nejaku prednasku zvera v BA a spotena ale stastna pani P spolu s nami opustila miestnost. Najviac sa tesila z toho, ze ziskala zverov mail, lebo to je vraj u Libyjcanov najtazsie. "Ale dobre som vybavila, nie?" dupla si a povedala soferovi, nech ma vysadi v hoteli a ona s panmi X, Y a B idu oslavit uspesnu vedecku spolupracu libyjskej a slovenskej dzamahirije.

****************************************************************************

Disclaimer: Akakolvek podobnost so skutocnymi osobami je cisto nahodna. :-P

nabuduce: Oddyseus by sa mal ucit, ako sa vracia domov

posted by: AIF at 00:26 | link | comments (5) |
na ceste

5. Dzamahirija - Haddad Husseini u Muammara Kaddafiho

V Sebhe panoval bordel. Este na  letisku nam totiz mali rozdat akreditacne karticky s nasimi menami.

Namiesto toho, aby ich rozdaval jeden clovek, robili to asi siesti. V malej priletovej hale sa nas tiesnilo asi 40 hlucnych ludi a do toho siesti Libyjcania vykrikovali: "Namibia! Jemen! Fransi! Astrija!"

Po asi dvadsiatich minutach, ked zistili, ze vacsinu karticiek este stale maju v rukach a vacsina ludi na krku nema karticku ziadnu, pristupili k radikalnemu kroku: Kazdy dostal prvu karticku, ktora mu prisla pod ruku.


Dovolte, aby som sa predstavil.  Volam sa Haddad al Hussejni a pochadzam z Jemenu.

Z letiska nas autobusom previezli do starej pevnosti, kde nam zhabali fotoaparaty a usadili nas do obrovskeho stanu na tribune. (vydrbal som s nimi, mobil som si nechal)

Pod tribunou stali tisicky Libyjcanov, mavali zastavami a nieco kricali, zeny mali poobliekane rozne kroje a do toho vsetkeho hrala vojenska kapela.

Mali kriklavo zelene uniformy.

Okrem mna boli vsetci v oblekoch alebo v tradicnych africkych odevoch. Ja som mal flakate cierne kapsace a vytahane zlte tricko s napisom Kangaroo Australia.

Potom vystupili traja predrecnici, ktori asi pol hodinu nieco rozpravali po arabsky. Tlmocnika sme nedostali.

Cely cas nas snimali kamerou a myslim si, ze cela Libya obdivovala moju odvahu postavit sa proti prudu a nekonvencnost v obliekani.


Po skonceni prejavov nastalo chvilu ticho, potom prisiel Kaddafi a nechal si udelit zlatu medailu za vymyslenie dzamahirije. Chvilu nieco hovoril a potom to vzdal. Prisli vojaci a donutili nas vymenit si miesta. Najskor Kaddafi sedel v strede stanu a my v jeho pravej casti, no po zasahu sme sa vymenili. Na Velkeho vodcu Zelenej revolucie totiz svietilo slnko a on chcel mat prejav pekne v tieni.

Kaddafi rozpraval asi 40 minut.

Jedine, co som mu rozumel bolo Libya a Irak. A tlkol do pultika palmovou haluzkou. Lebo napriek tomu, ze nas kvoli tomu trepali az zo Slovenska a potom este tisic kilometrov do Sahary, tak nepovazovali za nutne zabezpecit preklad.

Voila, to je on





Po skonceni prejavu nas odeskortovali naspat do autobusu. V Sebhe sme si este dali obed v stylovej restike (Velka prazdna miestnost. Museli sme sa vyzut a posadat si na zem. Polozili pred nas obrus a tam dali misy z jedlom a vzdy styria ludia jedli z jednej misy).

Potom nas zase odviezli na letisko a sup naspat do Tripolisu.

*****************************************************************

nabuduce: co sme tam vlastne robili: zistenie na zaver pobytu

posted by: AIF at 23:39 | link | comments (3) |
na ceste

4. Dzamahirija - Kde je revolucny vybor?

Pan X a pan B riesili svoje zalezitosti a ja som sa motal po meste. Tripolis je fajn, mediteranske mesto takmer bez turistov, kde sa nikto nikam neponahla, vsetci pofajcievaju sisu, piju caj a maju na haku.

Po navrate do hotela som rozhodil svoje siete v lobby a nasiel som hned troch argentinskych profesorov politologie, ktorych tiez pozvala Zelena kniha. Okrem toho som stretol este nemeckeho profesora Alfreda, ktoremu sa budem venovat neskor.

Vsetci spolocne sme zistili, ze nic nevieme.

Vystriehli sme si teda Faradza (on sa stale tvaril nestastne a strasne hucal) a vybafli sme na neho, ze co je s nasou cestou do Sebhy.

V Sebhe totiz cely tyzden prebiehala konferencia o vyzname Zelenej knihy pre ludstvo a demokraciu v 21. storoci a pani profesori z Argentiny tam mali mat vystupenie s diskusnym prispevkom, pojednavajucim o vytvarani ludovych vyborov pocas argentinskej hospodarskej krizy v 90tych rokoch a faktickom krachu statu.

Alfred bol iny pripad. Byvaly clen Bundestagu za Zelenych (aka nahoda) a nepriatel globalizacie a nadnarodnych korporacii vo veku takom, ze Hitler este v Rakusku patlal na steny, ked on uz mal pravnukov (prehanam, ale vyzeral tak). Jeho pozvala Revolutionary Commitee. O jeho konferencii ale nevedel uz vobec nikto.

Odchytili sme teda Faradza, on nas zobral do kancelarie, ze to zisti.

Sedeli sme tam vyse tri hodiny.

Faradz hovoril naraz do dvoch mobilov a este stihal obhospodarovat pevnu linku. Az do chvile, kym sa jeden z jeho kolegov nepotkol o telefonny kabel a neroztrhol ho. (zauzlovali to nejako a fungovali dalej. Libya, dalej netreba komentovat)

Po troch hodinach nam Faradz slavnostne oznamil, ze nic nevie a ze ked sa dozvie, tak nam da vediet. Alfredovi oznamil, ze  o konferencii Revolutionary Committee nevie nic, ale ked sa dozvie, tak nam da vediet.

Mimochodom, zatial co my sme sa tyzden flakali po Tripolise, zvysok nasej delegacie, pan Y a pani P trcali tyzden v Sebhe, co je par domov uprostred Sahary a museli sa zucastnovat vsetkych tych prednasok na temu "Kaddafiho myslienky su cool a dzamahirija detto, o Zelenej knihe nehovoriac"

Druhy den rano sme isli s panom X na ranajky v klasickom case. Pekne sme sa napchali a ja som zbadal v lobby Argentincanov. Dosiel som ich pozdravit.

"Preboha, kde trcite?" privital ma Horacio. "Snazil som sa ta zohnat, my sme tu uz od pol siestej, lebo nas sem Faradz nahnal, ze sa ide do Sebhy!"

Bolo pol desiatej.

"Mate si ist rychlo zbalit aspon na dva dni, kazdu chvilu je odchod!"

Pan X je slusny clovek, preto uz bol v obleku.

Ja som zbehol na izbu hodit do mojho kriklavo zlteho batozka kefku, pastu, trenky a ponozky a s vyplazenym jazykom som dobehol dole.

Asi po polhodine cakania vonku pristavili autobus.

Priblizil sa k nam rozziareny Alfred.

"Konecne som nasiel Revolutionary Committee!" oznamil nam s netajenou radostou. "Stretnutie mame v Tripolise, takze ja do Sebhy nejdem, mam sa vraj zdrziavat v hoteli a poobede mi povedia."

Nervozny Faradz pobehoval naokolo a simultanne hovoril do dvoch mobilov.

Nastupili sme si do autobusu a doktor Alfred nam zakyval.

Potom prisiel Faradz a napchal ho do autobusu tiez.

Alfred: "Co to robite? Ved ja s vami nejdem, ja nemam v Sebhe co robit, ja som tu na pozvanie Revolutionary Commitee!"

Faradz: "Ok, very good"

Alfred: "Ale ja som mal zostat v hoteli a cakat kym ma nevyzdvihnu!"

Faradz: pokrcil plecami

Alfred: "Vysadte ma, ja nikam nemozem ist, ja tu mam stretnutie!"

Faradz -soferovi: "Ideme!"

Potom nas odviezli na letisko a zistili, ze je vsade vela ludi. Tak sme to obisli a vysadili nas pred VIP vchodom. Napchali nas do lietadla a odviezli cez celu Saharu do 1000 km vzdialenej Sebhy.


****************************************************

nabuduce: Co Kaddafi nema rad

posted by: AIF at 21:33 | link | comments |
na ceste

3. Dzamahirija - Smaragdove mesto

Druhy den rano sme boli na prehliadke mesta a videli sme miestnu svadbu. Ta spocivala v tom, ze najskor sa uzkou ulickou prehnali traja chlapci na konoch a za nimi isli po celej sirke roztahani ludia, robili uaaaaaaaaaaaaa-a-a-a-a-a-a-a-a a buchali konarmi do bubnov a ked sa im chcel clovek vyhnut, tak sa musel nalepit na stenu.

Nas hotel bol fajn, az na to, ze mi raz do izby vliezla taka mlada Arabka, ked som bol na zachode. A ked som na nu urobil spoza dveri len v trenkach bu bu bu, tak ona povedala uaaaa a zmizla.

Pri vstupe do vstupnej haly bol detektor kovov. A este tam mali taky posuvny pas, ktory viedol do rontgenovej skrine na batozinu.

Na vsetko davalo pozor dva az sest straznikov. Vacsinou sest. Vsetci tam od rana do vecera sedeli a trkotali a fajcili.

Zareagovali len v momente, ked chcel niekto s ruksakom prejst cez detektor. Vtedy vzdy jeden vyskocil a nieco povedal po arabsky, co znamenalo, ze ruksak treba dat do rontgenu.

K tomu rontgenu ale nemali monitor, takze aj tak nevideli, co je vnutri. A detektor robil pipipip stale, takze nikoho nekontrolovali.

Vstupna hala bola zariadena v zelenom style. Volala sa totiz Green Lobby. Obrazy Kaddafiho boli styri a boli umiestnene strategicky tak, aby z kazdeho miesta v lobby bol vidiet aspon jeden.

Inak Tripolis a vlastne cela Libya pripominaju Smaragdove mesto z Carodejnika z krajiny OZ. Yellow brick road a tak, jasne?

Vsetko je tam zelene.

Vsetky brany.

Vsetky balkony.

Vsetky okenice.

Vsade visia desiatky a desiatky libyjskych vlajok, co su zelene obdlzniky.

Vsade su zelene billboardy s Kaddafim. A opat strategicky rozmiestnene tak, aby sa odvsadial dal vidiet aspon jeden. Big Brother suviks.

Na brehu mora je Zelene namestie, obstavane nazelenalymi budovami a zelenymi vlajkami. Podla pana B. kedysi bol este aj asfalt natrety na zeleno.

Vedla Zeleneho namestia je As-sarayl al-hamr, co znamena Cerveny hrad. Vnutri je zeleny.

To preto, lebo Kaddafiho vyniesla k moci Zelena revolucia a on potom napisal tu svoju Zelenu knihu.

Povedal by som, ze ma celkom rad zelenu.

*********************************************************************

nabuduce: nie vsetko, co je revolucne, je aj pokrokove

posted by: AIF at 20:10 | link | comments |
na ceste

2. Dzamahirija - Almost there

Rano som vstaval o piatej, co ma vzdy dokaze spolahlivo odrovnat. Lietadlo sice letelo az o jedenastej, ale kolega z prace letel tiez niekam a jeho let bol uz o osmej. Tak aby sa usetrilo na ceste, odviezli nas oboch spolu.

Vo Viedni som sa zacheckoval a cakal. A cakal.

Po chvili mi volal pan Y, ze je tiez na letisku. Stretli sme sa, prisiel i pan X a pani P.

Pre lepsiu predstavu o mojich spolucestujucich: vsetci vo veku nad 45 rokov (P) a nad 55 (obaja pani). Vsetci traja vsadeboli a vsetkovideli a vsetkovedelinajlepsie.

Mna ignorovali, co mi celkom vyhovovalo. Az potom pani P  zistila, co robim. A zacala sondovat. Zacala rozpravat o tom, aka je ona dolezita a ako je jej ucast na tej libyjskej akcii dolezita. Ale ona je hlavne dolezita a ze si to mam zapamatat. A ze ona nezartuje.

Zobral som to ako perfektny vtip na skratenie dlhej chvile, nastastie ked mi to uz zacalo liezt na nervy, museli Y a P ist na svoje priame lietadlo do Tripolisu a ja s X na nase nepriame do Rima.

V Rime sme cakali osem hodin. Viac k tomu nemam co dodat. Nenavidim Fiumicino. A teraz, ked uz nefajcim, tam stavaju fajciarske miestnosti.

Spolu s nami na let cakalo aj reprezentacne druzstvo juniorov Libye v hadzanej, ktore bolo mimoriadne hlucne a nedala sa pri nich poriadne ani citat kniha. Yo a nenavidim Fiumicino.

Osem hodin, omg, zavrety na externom terminali C, ktory sa da obist pomalym krokom za 5 minut aj so zastavkou na WC.

Let bol fajn a o polnoci sme boli v Tripolise.

Privital nas predstavitel slovenskej dzamahirije v libyjskej dzamahiriji (volajme ho pan B) a aby sme nemuseli cakat v dlhom rade na odbavenie, vybavil nam prednostne vybavenie.

To spocivalo v tom, ze zatial co ostatni uz ani nevedeli, ze niekde stali, my sme este stale cakali, kym sa nas niekto ujme.

Pana X pustili rychlo, ale za mnou prisiel libyjsky chlapik, ze vzhladom na povahu mojho jobu musim ist na vysluch. Potom prisiel jeho kolega a kedze sa nevedeli dohodnut, kto ma bude vypocuvat, tak to nechali tak a pustili ma bez vysluchu.

Pan B pre nas vybavil auto do hotela, ale Libyjcania sklamani neuspechom s vysluchom nastojili na tom, ze nas odvezu sami. Pan B kapituloval a my sme nastupili do auta, ktore malo sedadla obalene igelitom (aby sa krv dala rychlo zmyt?) a vodic, ovladajuci len arabcinu nas odviezol niekam.

Po asi polhodine jazdy cez pieskom zaviate ulice nas vysadil pred hotelom. Vylozil nam kufre a odisiel.

Prekvapenie: v hoteli o nas nic nevedeli a nevedeli ani velmi dobre po anglicky. Takze sme si tam o takmer o jednej  v noci sadli na recepciu a cakali na spasenie. Spasny napad dostal pan X.

Vytasil pozyvaci list od Zelenej knihy a o chvilu sme mali auto, ktore nas odviezlo niekam.

Ten druhy hotel uz bol nas a bol to zevraj druhy najlepsi hotel v celom Tripolise.

V lobby nas privital velky cernoch (nazvime ho pan Faradz, lebo na rozdiel od predoslych sa naozaj volal Faradz), zabavil nam pasy, dal nam vypisat registracne formulare a so slovami, ze o programe nic nevie a preto sa nemame vzdalovat z hotela nas poslal na izbu.

Byval som s panom X a bolo to strasne, lebo on chrape. Ale zevraj aj ja, tak som rad, ze som mu to nedaroval len tak.

*****************************************************

nabuduce to uz bude zazivnejsie. O tom, akej farby je Libya

posted by: AIF at 21:39 | link | comments (3) |
na ceste

1. As-salaamu 'alaikum, dzamahirija

Prvykrat na mna Libya dychla este na Slovensku. Uz z toho som si mal dopredu urobit obraz, ake to tam cele bude.

Ale po poriadku:

"Pojdes do Libye," povedal mi sef v jeden piatok.

"Hmmm, ok," odpovedal som potom, ako som sa hlboko zamyslel na pol nanosekundy.

Pozyval nas Institut pre studium Zelenej knihy a myslienok Muammara Kaddafiho pri prilezitosti 30. vyrocia vyhlasenia dzamahirije, co som povazoval za dost bizarnu vec na to, aby som na nej nechybal. Kto by si nieco take nechal ujst, vsak.

Precital som si preposlany mail, ktory odchod stanovoval na utorok obtyzden a pustil som Libyu z hlavy.

O tyzden v piatok som uz zacinal byt nervozny. Tamojsi koordinator nasho pobytu na mail odpisal, ze vobec nevie, v akom je vec stadiu, ale ze sa ozve a ze zatial vsetko podla planu a nemame sa znepokojovat. Tak som sa prestal znepokojovat, lebo aj tak sa mi uz kolegovia zacinali smiat, ze insallah, insallah. Aspon som nemusel vymyslat, co si zbalim, lebo to zacinal byt problem. Udaje o libyjskom pocasi sa lisili radovo v desiatkach stupnov.

V nedelu prisiel mail. Letenky s utorkovym odletom vraj cakaju v kancelarii AA a viza si mame vyzdvihnut na ambasade.

V pondelok rano som sa dostavil do kancelarie aeroliniek. Mila teta sa na mna a na mojho nadejneho spolucestujuceho usmiala a povedala, ze letenky na utorok na nase mena tam nie su. Neboli ani na stredu. Vraj su mozno vo Viedni, ale to si uz mame zistit sami.

Isli sme teda na ambasadu.

Prijali nas v zasadacke. Miestny Libyjcan nam zabavil pasy a potom si sadol za stol. Odniekial vybral stos papierov formatu A4, pobuchanim po stole ich zarovnal, napisal nieco na maly zlty listok a ten pripol k papierom.

Pozrel sa na svoje dielo.

Premiestnil jeden papier zpredu dozadu. Pobuchanim po stole cely stos zarovnal. Zlty papierik zmuchlal, zahodil a vypisal novy. Pripol ho spinkou k papierom.

Stale bez slova. Pozrel sa na svoje dielo.

Premiestnil jeden papier. Pobuchanim po stole cely stos zarovnal. Zmuchlal zlty papierik a vypisal novy. Spinka sa mu pokrivila, tak sa postavil a priniesol si cely spinkovnik. Premiestnil papiere, popisal novy zlty papierik a zaspinkoval ho k stosu.

Trvalo to asi pol hodinu, mohli sme krasne sledovat variacie na temu: co robit so stosom papierov a spinkou.

Potom prisiel pan Y, ktory taktiez u rakusakov nenasiel svoju letenku a mna si predvolal sam charge d'affaires.

Nie ze by na to mal nejaky dovod. Pricinou bol moj stary znamy z TV, syrsky komunista Dzalal, ktory u Libyjcanov nieco riesil a videl ma tam. Vypil som caj, prezil par minut smalltalku o hnusnych Americanoch (Dzalal hovoril) a vratil sa dole.

Viza stale neboli. Zato prisli dalsi ludia, pan X, dolezity pre dalsie pokracovanie tohto pribehu a dalsi asi traja ludia. Nikto nevedel co je s letenkami a udaje sa roznili od cloveka k cloveku, pricom kazdy mal zarucene tu spravnu informaciu od zaruceneho zdroja. Vraj nie su a ani nebudu, vraj su ale cakaju vo Viedni, kde nam ich vydaju v utorok, vraj su vo Viedni a donesu nam ich do BA atd

Viza nam napokon dali s tym, ze oni o letenkach nic nevedia, oni len dostali z dzamahirije prikaz dat nam viza. Vraj sa vsetko uvidi. Ale ze Libya je cool krajina, kde sa nam  bude pacit.

Uvidelo sa. Letenky boli, ale na nie na utorok, ani na stredu, ale na pondelok rano. Dozvedeli sme sa v pondelok poobede.

Pre menej chapavych: V pondelok poobede nam povedali, ze sme mali letiet uz rano. Nikto akosi nepocitoval potrebu oznamit nam to.

Pan Y nastastie vlastni cestovku a tak promptne vybavil nahradny spoj pre mna a pana X. S malou nevyhodou, nebol priamy, ale s osemhodinovym cakanim v Rime.

Nenavidim Fiumicino, ale kyvol som.



***************************************************************

zajtra: ako vyzera este vacsi bordel v organizacii

posted by: AIF at 21:37 | link | comments |
na ceste

Template by motime.com  &  AIF  |   image credit: www.havanaclub.cz